Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

Dychová hudba Nemčičanka

 

Nemčická dychovka slávila 125. výročie.

Dychová hudba v Nemčiciach má dlhú tradíciu. Prvá písomná zmienka o dychovej hudbe je v kronike obce z roku 1884. Za toto dlhé obdobie v obci vyrástlo veľa dobrých muzikantov.
V súčasnosti zostalo z týchto desiatok muzikantov iba šesť vytrvalých nadšencov dychovej hudby, ktorí stále udržujú dlhoročnú tradíciu dychovej hudby .
Obecný úrad Nemčice usporiadal slávnostné nedeľné popoludnie a výstavu fotografií na počesť 125.výročia dychovej hudby Nemčičanka.
Úvod popoludnia patril mladej dychovej hudbe z Hradišťa s ktorými vystúpili i mažoretky.
Potom už javisko patrilo oslávencom – Nemčičanke, ktorým ešte vypomáhali muzikanti zo susedných dedín. Nechýbala ani skladba „Veselý pochod pre kapelníka pána Martoša“, ktorú zložil na počesť dlhoročného kapelníka Pavla Martoša skladateľ a hudobník pán Eduard Čuhák.
Celé toto popoludnie bolo v réžií Júliusa Krajčíka, ktorý sa staral o dobrú náladu a čo to spomenul i z histórie dychovej hudby.
Starosta obce Jozef Mokoš odovzdal ocenenie súčastným členom – Eduardovi Kmeťovi, Júliusovi Melušovi, Štefanovi Pavlíkovi, Františkovi Hroššovi, Františkovi Kasalovi, Františkovi Hanovi, ale i muzikantom ktorí vypomáhajú nemčickej dychovke, manželkám zosnulých muzikantov, speváčke Danke Hrušovskej i spracovateľovi brožúry Igorovi Martošovi.
Pozvanie prijali i vážení hostia PhDr.Miloš Bača vedúci oddelenia metodického riadenia kultúry pri ÚNSK Nitra, ktorý odovzdal dychovej hudbe „Pamätný list“ , prednosta Obvodného úradu v Topoľčanoch Ing.Jozef Vančo, primátor Topoľčian Ing.Peter Baláž, skladateľ a hudobník Eduard Čuhák, zástupcovia susedných obcí.
Na záver ešte zahrala Dychová hudba z Hradišťa a potom sa už len spomínalo a spievalo v kruhu nadšencov dychovej hudby.

 

Dychová hudba Nemčičanka

 

Fotografie z tejto akcie si môžete pozrieť v sekcií "Fotogaléria".


 

     Neďaleko od Topoľčian, v doline potoka Zľavy, ktorý my rodáci voláme starým potokom, rozprestiera sa malebná dedina Nemčice. Bohatá je história od zrodu obce až po dnešok. Kronika obce, ako aj monografia obce poskytujú zaujímavú mozaiku o živote jej obyvateľov. Opisujú jednotlivé etapy historického vývoja obce, obdobia biedy, strádania, tureckých výbojov, vojnových časov, poľnohospodárskych a majetkových pomerov, a samozrejme že sa venujú aj dejinám školstva, ľudovej kultúry, ochotníckeho divadla a nezabudli ani na dychovú hudbu.
Prvá písomná zmienka o našej dychovej hudbe je v kronike obce z roku 1894, kedy prišiel do Nemčíc František Streicher, učiteľ – organista. Z toho vyplýva že dychová hudba v našej obci pôsobila už aj pred týmto rokom. No hodnoverné údaje o jej činnosti nemáme a preto do histórie obce pre kultúrnu–spoločenskú oblasť zaznamenáme 125. výročie jej pôsobenia. Prikladáme fotokópiu výpisu z kroniky obce, ako prvú zmienku o našej dychovej hudbe.

      Najstaršia zachovaná fotografia nemčickej dychovej hudby je z roku 1927. Poznávame na nej Jána Siváka, Štefana Ďurinu, Jozefa Martoša, Imricha Peču, Jozefa Meluša, Imricha Kmeťa, Františka Žitňanského, Jána Kúchu a kapelníka Pavla Martoša.
 

Dychová hudba Nemčičanka

 

     Významnú etapu začala dychová hudba v rokoch 1920 až 1921. Koncom leta v roku 1920 sa vtedy vrátil z ruského zajatia Pavol Martoš člen nemčickej dychovky už od roku 1895. Počas I. svetovej vojny pôsobil ako zástupca kapelníka v šesťdesiat člennom orchestri 12. pluku Štefánikových légií v ruskom Irkutsku. Hneď po návrate z ruského zajatia zorganizoval dychovú hudbu v obci a venoval sa aj výchove mladých nádejných muzikantov. Jeho prvými žiakmi boli pravdepodobne Jozef Meluš (Meluško) vychýrený krídlovkar, ktorý v nemčickej dychovke aktívne pôsobil viac ako 65 rokov, Jozef Martoš ( prezývaný Zdelaný), František Žitňanský ( známy ako Kando), Štefan Ďurina a Ján Sivák – basisti, Ján Kúcha, František Kúcha - krídlovky, Imrich Kmeť a Matejovič Gejza – klarinetisti Imrich Pečo, a ďalší.
      Okolo roku 1934 Pavol Martoš vyučil ďalšiu skupinu muzikantov medzi nimi aj svojho syna Pavla Martoša ml . Ďalšími zrejme boli : Ľudovít Holubek (Holub), Ľudovít Huba (Zapatrošený), Gejza Kmeť, Gustav Halo, Jozef Mokoš, Jozef Toman a ďalší.

Dychová hudba Nemčičanka
 Rok 1940 – muzikanti na nádvorí starého hostinca
( na mieste kde teraz stojí kultúrny dom )

     Z týchto dvoch skupín muzikantov bola potom zostavená vychýrená nemčická dychovka známa na celom širokom okolí. Veľmi populárne boli najmä jej nedeľňajšie vystúpenia v známom hostinci Zlatý Baránok. V letných mesiacoch tu kapela hrávala do tanca a tieto „ muziky“ hojne navštevovala mládež z Topoľčian. Podľa vyjadrenia jednej z priamych návštevníčok týchto nedeľných vystúpení našej dychovky, také dobré zábavy aké robila nemčická dychovka na Baránku neboli nikde a takej uznávanej kapely nebolo široko ďaleko.
     Dôležitú úlohu zohrávala dychovka v tej dobe hlavne pri cirkevných slávnostiach ktoré v tých časoch bývali spojené s procesiami. Vo veľké sviatky ako Vzkriesenie ( u nás sa hovorí skríšení ), posviacka ozimín, Hody, Božie telo, prvé sväté prijímanie, topoľčianska púť a podobné, vždy sprievod sprevádzali pekné tóny veľkého počtu dychových nástrojov striedavo so spevom.
     Až do dnešných časov si nevieme predstaviť sviatočne omše cez sviatky ako je Veľká noc, Vianoce a Nový rok bez účinkovania našej dychovej hudby. Zvláštnu atmosféru mala hlavne polnočná omša (v našom nárečí – utírňa). Pamätám si na prekvapenie v tvári kaplána Pavla Bachana (bolo to asi v roku 1956), keď sa po doznení zvončeka oznamujúceho začiatok omše, z chórusa ozvali jasné tóny krídlovky a pripojila sa celá kapela v slávnostnom intráde. Omšu odohrala dychovka striedavo s organom za ktorým sedel dlhoročný riaditeľ školy a organista Štefan Streicher. Druhé prekvapenie čakalo kaplána, ktorý sám bol výborným spevákom, keď sa počas prijímania piánko rozozvučal organ tónmi známej vianočnej piesne „Tichá noc svätá noc“ a zaznel pekný barytónový hlas Doda Streichera organistovho syna, ktorý túto pieseň precítene zaspieval.
     Pravidelne chodila naša dychovka hrať na hody do Horných Štitár, v tejto obci je zvlášť obľúbená a občas hrala na hody aj v Krtovciach. Je len samozrejme, že aj také významné udalosti ako boli v našej obci primície našich rodákov vdp. Pavla Pavlíka (žial už nebohého) a vdp. Jozefa Kamana obohatila svojim účinkovaním naša dychová hudba. Treba spomenúť aj jej vystúpenia pri významných výročiach obce ako boli napríklad 840. a 850. výročie prvej písomnej zmienky o obci Nemčice, vysviacka obecných symbolov obce, otvorenie nového kultúrneho domu a nesmieme zabudnúť na fašiangové zábavy.
Niekoľko rokov chodila kapela na fašiangy do neďalekej Radošiny. V sobotu s fašiangovým sprievodom poobchodila všetky domy v obci. Najskôr sa však muzikanti museli rozdeliť na dve skupiny, veď Radošina je veľká dedina. Jedna skupina si zobrala dolný koniec, druhá horný koniec a veselo v každom dome zahrali. Vinšovníci zatiaľ vyzvŕtali v tanci domácich a za odmenu dostali do košíka nejaké vajíčka, kúsok slaniny alebo klobásky. Večer potom odohrali tanečnú zábavu v kultúrnom dome a za odmenu im domáci pripravili na večeru praženicu z vyzbieraných vajíčok, slaniny a klobásky. Po takej ťažkej večeri bolo niektorým veru aj ťažko. No keďže boli fašiangy tak v nedeľu hrali zábavu opäť.
      V rokoch 1934 až 1950 keď bol topoľčianskym farárom Mons. Anton Richter a rovnako v rokoch 1952 až 1960 keď bol farárom v Topoľčanoch Ján Michálek, nemčická dychovka odohrala každú veľkú omšu počas púte k topoľčianskej sedembolestnej Panne Márii patrónke Slovenska. Z Nemčíc až na námestie do Topoľčian sprevádzala nemčických pútnikov a potom hrala počas hlavnej omše na topoľčianskom námestí. Po skončení omše sa muzikanti zhromaždili do polkruhu a rezko spustili. Za veľkého záujmu zúčastnených pútnikov odohrali niekoľko veselých pochodov a pesničiek na námestí. Potom zahrali na fare, kde ich ponúkli (samozrejme že len tých starších) štamperlíkom pálenky a išlo sa domov.

     Aj také sviatky ako Jozefa, Petra a Pavla, Štefana, Jána pri omšiach účinkovala celá kapela a po skončení omše nositeľom týchto, v tom čase veľmi rozšírených mien, chodila zahrať aj domov. Po každej omši pri ktorej účinkovali, sa muzikanti zhromaždili na priestranstve pred kostolom, pod košatými agátmi do kruhu v strede ktorého stáli s dirigentskou paličkou v ruke dedko Martoš – a rezko spustili jednu zo svojich pesničiek. Poslucháčov a divákov okolo kapely bolo neúrekom. Krátky koncert dychovky si vypočuli hádam všetci ľudia čo boli v kostole ( iba na hody sa domov ponáhľali niektoré gazdinky, aby im v trúbe neprihorelo mäso ) a rozišli sa až keď kapela dohrala tretí, štvrtý a niekedy aj piaty kúsok. Po každej pesničke sa ozval aj potlesk ako malá odmena za predvedený výkon.

Dychová hudba Nemčičanka
V roku 1966 v starom kultúrnom dome

     V posledných rokoch to však vyzeralo úplne inak a poslucháčov bolo niekedy menej ako muzikantov (s humorom sa dá povedať že muzikanti hrali presilovku). Pamätám si – bolo to na hody v roku 1995, vtedy tretiu pesničku, ktorú po omši dychovka zahrala na parkovisku pri kostole, počúvali už len pán kanoník Ladislav Dorušák a autor týchto riadkov. Všetci ostatní odišli, neviem kde mali tak naponáhlo. Slzy sa mi vtedy tisli do očí. Je to veľká neúcta (povedal by som až urážka ) k ľuďom ktorí veľmi veľa námahy a hlavne veľa zo svojho voľného času obetujú na to aby mohli iným spríjemniť, spestriť a obohatiť radostné a veselé chvíle peknou pesničkou prípadne spevom a na druhej strane zasa pomôcť trúchlivými tónmi smútočných piesni ľahšie pretrpieť žiaľ a smútok v tých najťažších chvíľach pri strate blízkej osoby.
      Ťažko by sme spočítali osoby, ktoré na ich poslednej ceste odprevadila naša dychovka. V rodnej obci hádam všetkých našich rodákov počas svojho 125 ročného účinkovania a veľmi veľa pohrebov odohrala aj v obciach širokého okolia a v Topoľčanoch.

Dychová hudba Nemčičanka
Rok 1957 – takmer 40 členná nemčická dychovka, na dnešnej Piešťanskej ulici, pri jednom z pohrebov
(sprava - dom Naštických, Ševelových, Snopekových a Beňových)

     Muzikanti vyučení v medzivojnovom období niektorí skončili s muzikou, niektorí sa odsťahovali preto bolo potrebné vychovať ich mladých nástupcov, aby bolo možné postupne doplňovať kapelu.
     A tak na jeseň v roku 1952 dedko, ako v dedine všetci volali kapelníka Pavla Martoša, začali učiť ďalších nádejných muzikantov. Bolo ich dvanásť presne ako apoštolov, alebo Jánošíkových zbojníkov? Krídlovkári Július Meluš a Pavol Halo. Klarinetisti – František Kmeť, Viliam Kúcha, Július Pečo a Viliam Ďurina. Baritónisti – Štefan Pavlík a Milan Žitňanský. Basista Milan Sivák, trubkári Ľudovít Kúcha, Aladár Merašický a Marko Halo.
      O rok neskoršie opäť na jeseň sa začala učiť ďalšia početná skupina. Na krídlovku to boli Milan Kmeť, Július Hano, Ján Zeliska a Ivan Valach. Klarinety vyfasovali Štefan Delič a František Igaz. Baskrídlovky hrali František Hroššo a Milan Benedikovič, trombón Jozef Beňo a Aladár Fabo, trubky František Hano, Jozef Matejov a Milan Labuda, na tubu Ladislav Minárik, veľký bubon Dezider Jančovič a malý bubon Elemír (Milan)Hroššo a Anton Mokoš
     Niekedy v tomto období jednu skupinu muzikantov vyučil aj František Kúcha. Pamätníci si spomenuli na týchto: Alfonz Rybanský, Gustáv Kostolný, Dezider Šramatý, Eduard Martoš, Emil Mokoš, Gustáv Pavlík, Ľudovít Pavlík, Ľudovít Martoš, Kleman Pavol, Ľudovít Hroššo, Anton Kmeť, Róbert Čierny, Ján Makový, Ladislav Mokoš a Dezider Kúcha.
     Byť muzikantom bolo v tomto období určite veľmi populárne a moderné a tak o ďalšie tri roky sa v jeseni 1956 začala u hudobného cvičiteľa Pavla Martoša učiť ďalšia skupina mladých, desať až dvanásťročných chlapcov. Po teoretickej príprave im kapelník takto pridelil hudobné nástroje. Krídlovky – Július Valach, Ján Zajíček a Pavol Gešnábel. Traja klarinetisti – Gejza Halo, Miroslav Ďaďan a Ján Lukáč. Baskrídlovky dostali František Huba, Emil Martoš, Igor Martoš a malú baskrídlovku Augustín Ondruška. Basistami boli Eduard Kmeť, Eduard Žitňanský a Ladislav Makový. Na tubu hral Ivan Dinga. Trombón hral Ján Huba, obligátku Milan Straka a trubky sa ušli Teodorovi Hanovi a Gustávovi Mokošovi.
     Nástroje boli pred tým, ako ich dostali mladí muzikanti, v opravovni hudobných nástrojov v Hodoníne a vrátili sa odtiaľ ako nové. Vždy ich tam boli prevziať osobne dedko.
     Teoretická príprava aj skúšky sa konali v kuchyni rodinného domu kapelníka a to každý deň okrem nedele a trvali štyri aj päť hodín obyčajne do dvadsiatej druhej hodiny. V nedeľu sa potom nacvičovali pochody. Začalo sa na Kapusníckej ulici, vedľa mladého potoka sa pochodovalo poľnou cestou na Izát a hlavnou cestou cez Vinohrady (teraz Piešťanská ulica) naspäť. Pred prvým pochodom si dedko nachystali v humne „trstenicu“ z mladej slivky. Tieto šviháky používali na dirigovanie, ale aj na „zladenie“ kroku. Tí čo nevedeli pochodovať mali veru po lýtkach, aj stehnách ( kde dedko trafili ) dobré klobáse. Výchovným prostriedkom bola okrem dirigentskej paličky aj dedkova ľavačka. Keď sa niekomu podarilo vyľudiť falošný tón a dedko si preložili cigaretu z ľavej ruky do pravej tak určite nasledovala presne mierená facka.
     No aj napriek takýmto tvrdším výchovným metódam nebola pri skúškach núdza o veselé a úsmevné príhody. Veď každá skupina nádejných adeptov dychovej hudby bola zložená z veľkého počtu mladých chlapcov. Dodnes medzi nimi kolujú veselé historky z obdobia keď sa učili hrať.



 


 

dnes je: 27.6.2017

meniny má: Ladislav, Ladislava

V súlade so Zák. č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov upozorňujeme občanov, že naša obec je monitorovaná kamerovým systémom.

webygroup
ÚvodÚvodná stránka